#175 Lord Belial Reviews: Radiation - Reactor Collapse (2025)

 

Radiation - Reactor Collapse (2025)
By Lord Belial 

 

Počúvam metal už nejakých tridsaťpäť rokov a myslel som si, že minimálne na domácej scéne som už počul všetko – že žiadna kapela ma už nemôže prekvapiť. A potom som objavil RADIATION z Bratislavy. Kapela existuje bezmála dvadsať rokov a ja o nej počujem prvýkrát až teraz? Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa! Je to ako objaviť stratenú galaxiu uprostred vlastného metalového vesmíru. Naozaj mi toto mohlo ujsť?

Album Reactor Collapse vyšiel koncom novembra 2024, a to rovno na CD (u nemeckých Witches Brew), kazete (Tapes of Terror) a v dvoch LP verziách – klasickej čiernej a transparentnej zelenej. O vinyl sa postarali Tapes of Terror spolu s domácimi Atomic Vision. Osem piesní na ploche 46 minút prináša (primárne) oldschoolovo znejúci thrash metal s jasne badateľnými death metalovými prvkami, občasnou doomovou náladou a heavy metalovým sólovaním. Napriek presahom do iných žánrov však album pôsobí veľmi kompaktne – po hudobnej aj textovej stránke. Ústredným motívom je cesta k zániku civilizácie, ktorú si ľudstvo spôsobuje vlastnou ľahostajnosťou, pažravosťou a stratou súdnosti. Tak som sa do toho pustil – a stálo to za to.

„Tales of the Ancient One“ patrí medzi skladby, ktoré si okamžite vyžadujú sústredené počúvanie, aby vás hneď posadili na zadok. Radiation tu siahajú po temnejšej, epickej polohe a vytvárajú skladbu, ktorá funguje ako hudobný útok na generácie, ktoré priviedli svet na pokraj kolapsu. Hudobne ide o hutnú kombináciu agresívnych gitarových riffov, svižného tempa a masívnej rytmiky, ktorá dodáva skladbe pocit neodvratnosti – hrnutia sa do priepasti vytvorenej mamonou ľudstva. Odkaz je jasný: kráčame po zvyškoch vlastného sveta s naivnou istotou, že sa o seba nejako postará aj zajtra. Zem ešte nie je mŕtva – je len vyčerpaná, otrávená a trpezlivo čakajúca, kým posledný plameň ľudskej pýchy, chamtivosti a bohorovnosti dohorí. Alibisticky to nazývame pokrokom, no vždy, keď príroda zdvihne varovný prst, hľadáme vinníka všade inde, len nie v sebe. Gitary znejú ťažko až surovo, podporené stabilnou, takmer pochodovou basou. Bicie nepôsobia pretechnizovane, skôr zdôrazňujú váhu každého úderu. Vokál je naliehavý, miestami hrozivý, a viac než na melódiu stavia na atmosfére a dramatickom podaní príbehu.

„Planetary Exodus“ prináša dve správy – logicky, dobrú a zlú. Dobrá je, že počúvam jeden z najlepších oldschoolových thrash/death metalových albumov poslednej dekády. Zlá správa je bez okolkov prednesený odkaz o stave Zeme, zničenej nielen ekologicky, ale aj ideologicky a spoločensky. Ľudstvo sa stráca v mori lží, kde sa odmietanie racionality stalo normou. Vedecké poznanie je potlačené ideológiou, dialóg neexistuje a spoločnosť sa prepadá do veku ignorancie. Planéta sa tak stáva miestom, kde už nie je možné žiť – kvôli mentálnemu a kultúrnemu rozkladu. Text je silne pochmúrny, rezignovaný a fatalistický; temná vízia budúcnosti, v ktorej technologický pokrok nedokáže vyvážiť morálny a intelektuálny úpadok. Hudobne ide o presne mierený úder priamo do mojej zvedavej držky. Skladba stojí na rýchlych, ostrých thrash metalových riffoch, ktoré nekompromisne tlačia song dopredu. Energia, napätie a surová sila – presne takto chcem počuť thrash metal hovoriaci o kolapse sveta a úteku bez nádeje na návrat. Riffovanie v druhej polovici skladby je vskutku excelentné.

Pomalý rozbeh „…of Doomfire“ sa rýchlo mení na výbuch čistej thrash metalovej energie. Radiation tu stavajú na rýchlom tempe, ostrých sekaných riffoch a rytmike, ktorá drží poslucháča v neúprosnom bojovom pohybe, spolu s tradične surovým a naliehavým vokálom, podčiarkujúcim apokalyptickú náladu skladby. Text je temnou, až nihilistickou výpoveďou o vojne ako o nekonečnom cykle sebazničenia. Neopisuje hrdinstvo ani príčiny konfliktu, ale jeho nevyhnutný výsledok – spálenú planétu, zbytočnú smrť a absolútnu bezvýznamnosť jednotlivca. Ľudstvo je tu redukované na bezmocné „mravce“, ktoré možno vyhladiť jediným gestom, jedinou bombou. Vojny existujú v rôznych podobách od nepamäti; ich zvrátené myšlienky sa nemenia – menia sa len nástroje, čoraz efektívnejšie a čoraz fatálnejšie.

„Taken by Void“ je meditáciou o smrti ako jedinej absolútnej istote. Smrť je tu trpezlivý, neúprosný vládca, ktorého hru nemožno oklamať, čím sa popiera akákoľvek ilúzia kontroly nad vlastným osudom. Život je prirovnaný k prázdnemu divadelnému predstaveniu – bez publika, bez potlesku, bez zmyslu – a jeho koniec prichádza potichu, bez svedkov. Song pokračuje v nekompromisnej línii Radiation a stavia na temnej, stredne rýchlej až rýchlej thrash metalovej jazde s výrazným death metalovým nádychom severského razenia. Nerád porovnávam, no som presvedčený, že pre fanúšikov škandinávskeho extrémneho metalu musí byť oldschoolovo znejúci Reactor Collapse vykúpením z nudy súčasnej scény. A to záverečné sólo? Jedenásť bodov z desiatich.

 

 

Aký bude svet, keď technológie definitívne preberú úlohu kata? Je apokalyptická vízia jadrovej vojny len predstavou, alebo stojíme na jej prahu – na prahu neodvratného sebazničenia, ktorého sme všetci súčasťou? Opakované volanie „Open the Gates“ funguje ako zúfalý krik odsúdených stojacich pred zatvorenými dverami civilizácie. Akoby som tam videl sám seba. Text nepôsobí ako varovanie – tých už bolo priveľa – skôr ako autentický záznam posledných minút sveta, v ktorom sa stratila nádej a ostal len nevyhnutný zánik. Kvílivé sólo v závere znie ako plač nad osudom, ktorý sa už nedá zvrátiť. Žiadny život, žiadni bohovia, žiadne spoločenské štruktúry, žiadne pravidlá – len nezastaviteľná sila prírody a kozmu. Žiadne mestá, žiadni ľudia, žiadne hroby. Žiadne nebo, žiadne peklo. Žiadni skurvení bohovia. Len uvedomenie si, že človek je bezvýznamná častica v rozpínajúcom sa vesmíre. Ostré riffy „Beyond the Gates of Time“ spolu so špinavým gitarovým zvukom evokujú blížiacu sa apokalypsu, čo ešte umocňuje jednoznačný, apokalyptický text. Surová energia, hrozba a temná epickosť ma vtiahli do nihilistického sveta, kde je ľudská existencia – aj v tej najhoršej podobe – bezvýznamná voči kozmickým silám. Musím si to pustiť ešte raz, aby som mohol pokračovať. A premýšľam: čo nám chýba, že sa dobrovoľne vrháme do záhuby? Sme tu sami – a sami sa zničíme? Absurdné, no smutne pravdivé.

„Birth of the Shadowkind“ je temnou reflexiou hrôz jadrových útokov. Skladba zdôrazňuje, že obeťami sa stali nevinní ľudia, ktorí si svoj osud nevybrali, a že samotný pokrok ľudstva priniesol katastrofu a nevypovedateľnú hrôzu. Ľudské telá miznú, zostávajú len spomienky – „tiene na Zemi“ – čím kapela vyjadruje dehumanizáciu a trvalé jazvy jadrových konfliktov. Opakujúce sa obrazy výbuchov a „červeného neba“ podčiarkujú hrozivú atmosféru, zatiaľ čo otázky o morálke a pokroku ľudstva („Is this where humanity has progressed?“) opäť nútia k zamysleniu.

Apokalyptická vízia technologickej katastrofy vrcholí v titulnej a záverečnej skladbe „Reactor Collapse“. Sirény „kričiace, akoby chceli prebudiť mŕtvych“ vytvárajú atmosféru paniky a bezmocnosti; nekontrolovateľná radiácia, kontaminácia a nútená evakuácia, pri ktorej ľudia strácajú všetko – fyzické aj duchovné – a čas sa stáva ich posledným nepriateľom. Technológie, ktoré mali slúžiť, sa menia na ničivú silu. A aj keď sa svet obnoví a pamäť vyprchá, ľudstvo si opäť nájde nový zdroj deštrukcie. Pretože ono už je raz také.

Tak ako po kolapse reaktora, aj tu sa chaos mení na nový poriadok. Z trosiek sa šíri žiarenie, ktoré zasiahne každého poslucháča – je neviditeľné, no zanecháva trvalé následky. Tento album je nekontrolovaná reakcia; dôkaz, že keď sa thrash metal vymkne spod kontroly, výsledkom je číra, deštruktívna sila.

=========================================================================

 

/// English version /// 

 

I’ve been listening to metal for over thirty-five years and I was convinced that, at least on the local scene, I’d already heard everything. That no band could surprise me anymore. And then I discovered RADIATION from Bratislava. A band that’s been around for nearly twenty years — and I’m hearing about them for the first time only now? Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa. It feels like discovering a lost galaxy in the middle of my own metal universe. How the hell did this escape me?

Reactor Collapse, released in late November 2024, came out fully armed: CD (Witches Brew, Germany), cassette (Tapes of Terror), and two LP versions — classic black and transparent green. The vinyl was handled by Tapes of Terror together with local label Atomic Vision. Eight tracks packed into 46 minutes deliver primarily old-school thrash metal sharpened with clear death metal claws, occasional doom-soaked atmospheres, and honest-to-god heavy metal soloing. Despite its genre-crossing tendencies, the album holds together like reinforced concrete — musically and lyrically. At its core lies the collapse of civilization, entirely self-inflicted through indifference, greed, and the complete erosion of reason. I dove in headfirst — and it was absolutely worth it.

“Tales of the Ancient One” demands full attention from the first second and knocks you flat without warning. Radiation tap into a darker, epic register here, launching a sonic assault on the generations that pushed the world to the brink of collapse. Musically, it’s a dense combination of aggressive riffs, urgent pacing, and massive rhythms that convey the feeling of an inevitable plunge into the abyss carved out by human greed. The message is blunt: we walk across the ruins of our own world with the idiotic confidence that it’ll somehow take care of itself tomorrow. The Earth isn’t dead yet — just exhausted, poisoned, and patiently waiting for the last flame of human arrogance to burn out. We call it progress. Nature calls it a warning. The guitars are heavy and raw, the bass marches like a tank, and the drums emphasize impact over technical vanity. The vocals are urgent, at times downright terrifying — this is about atmosphere and conviction, not melody.

“Planetary Exodus” delivers two messages. The good one: this is one of the best old-school thrash/death metal albums of the past decade. The bad one: an utterly unfiltered statement about a planet destroyed not only ecologically, but mentally, ideologically, and socially. Rationality is mocked, science is rejected, dialogue is dead. Society willingly slides back into an age of ignorance. Earth becomes a place no longer fit for life. Musically, it’s a precisely aimed punch to the face — razor-sharp riffs, relentless forward momentum, no escape. This is thrash metal in its purest, most violent form. The second half of the track? Total riff warfare.

The slow build of “…of Doomfire” quickly erupts into a blast of pure thrash aggression. Fast tempos, chugging riffs, militant rhythms, and a raw vocal delivery that sounds like a sentence being carried out. The lyrics present war as an endless cycle of self-annihilation — no heroism, no justification, just scorched earth, pointless death, and the total insignificance of the individual. Humanity is reduced to an ant colony, wiped out by a single gesture. Only the tools change — faster, more efficient, more fatal.

“Taken by Void” is a meditation on death as the only absolute certainty. Death isn’t metaphorical here — it’s a patient ruler whose game cannot be cheated. Life is an empty performance with no audience and no applause. It ends quietly, without witnesses. Musically, it continues Radiation’s uncompromising path with a dark, mid-to-fast-paced thrash/death charge infused with Nordic coldness. I don’t like comparisons, but for fans of Scandinavian extreme metal, Reactor Collapse feels like liberation from the stagnation of the modern scene. That closing solo? Eleven out of ten.

The repeated cry of “Open the Gates” in “Beyond the Gates of Time” sounds like the scream of the condemned standing before the locked doors of civilization. This is no warning — we’ve had enough of those. It’s an authentic recording of the final minutes of a world where hope is gone and only the inevitable end remains. The wailing solo at the end sounds like mourning for a fate that can no longer be reversed. No gods. No rules. Just the unstoppable force of nature and the cosmos. Humanity reduced to an insignificant particle in an expanding universe.

“Birth of the Shadowkind” reflects on the horrors of nuclear attacks: innocent victims, shadows burned into the ground, dehumanization, and the consequences of progress spiraling out of control. The apocalypse reaches its climax in the title track “Reactor Collapse” — sirens, panic, radiation, evacuation, and technology transformed into an executioner. And even if the world eventually recovers, humanity will find a new way to destroy itself. Because that’s simply what it does.

Just like after a reactor meltdown, chaos here gives birth to a new order. This album is an uncontrolled reaction — invisible radiation that leaves permanent damage on everyone who dares come close. Reactor Collapse proves that when thrash metal breaks free from restraint, the result is pure, brutal destruction.

 

#163 Lord Belial Reviews: Phragments et Zmyrna - Concilium (2025)

 

Phragments et Zmyrna - Concilium (2025)
By Lord Belial

 

 „Ak nemôže pravda byti prejavená bez pohoršenia,
lepšie je prijať pohoršenie, než pustiť pravdu“
Ján Hus

Píše sa rok 1415. 
Mesto, kde sa hmly, utrpenie a beznádej držali dlhšie než modlitby. 
Zvony tu ohlasovali fatálne rozsudky, nie spásu. 
Kosti tých, čo mali odvahu myslieť inak, spaľovali plamene pravdy. 
Pod tieňom kostola na námestí stoja tri ženy. 
Miestni im hovoria bosorky. 
Poznali byliny, liečili rany, šepkali mená mŕtvych, keď kňaz mlčal; toto bola ich vina. 
Dni boli chladné a kruté. 
Vietor z Kostnice prinášal správy o koncile, kde muži v rúchach rozhodovali, kto má právo hovoriť za Boha — a kto má byť umlčaný ohňom. 
Tu sa stále rozsudky píšu krvou. 

V noci pred popravou kňaz navštívi tie ženy. 
Pýta sa, či ľutujú. 
Pohľad do ich očí je desivý. 
Sú tmavé, nekonečné, bez odrazu hviezd. 
Keď ich ráno viažu na koly, začína padať sneh. 
Padá na popol, ktorý ešte tlie po včerajšej poprave. 
Keď oheň vzplanul, počuť hlas bosoriek. 
Nie je to pokánie, ale volanie k vetru, aby ich krik niesol ďaleko za hranice mesta. 
Trvá, kým im plamene nevezmú hlas, a svetu nádej. 
A ľudia? 
Tvoria obskúrne publikum. 
Jedni sa modlia, druhí ticho tešia, že dnes horia iní, nie oni sami...

 

Pražská (so slovenskou stopou) kapela Zmyrna si nekompromisne buduje miesto na (nie len) black metalovej scéne. Po veľmi vydarených splitkách s norimberskými Nebran a californskými Silent Thunder aj tretí krát vstupujú do tej istej rieky. Tentokrát spolu s bratislavskými ambientnými lyrikmi Phragments jatria staré rany cirkvi svätej v osem skladbovom albume Concilium, koncepčne zameranom na kostnický koncil (1414-1418). 

Bol to najväčší cirkevný snem v stredoveku, ktorý mal tri hlavné ciele. Primárne, ukončiť pápežskú schizmu – v tom čase existovali traja pápeži (v Ríme, Avignone a Pise), ktorí sa navzájom exkomunikovali. Koncil ich všetkých zosadil a zvolil nového pápeža Martina V., čím mal obnoviť jednotu Katolíckej cirkvi. Nemenej dôležitou výzvou bolo reformovať cirkev – riešil zneužívanie moci, predaj odpustkov a morálny úpadok kléru. Reformy však ostali prevažne len v teoretickej rovine, asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem že doteraz sa v tejto zločineckej organizácií nič nezmenilo. Ďalej bolo treba vyriešiť otázky heréz – koncil odsúdil učenie Jána Husa a Hieronyma Pražského, ktorí požadovali reformu cirkvi a návrat k pôvodnej viere. Oboch upálili ako kacírov (Hus v roku 1415, Hieronym v roku 1416). 

Všetko teda motívy, ktoré si priam pýtali metalové zhudobnenie. Obidvom zmieneným kapelám sa to podarilo takmer dokonale a svojimi kompozíciami dokázali autenticky preniesť atmosféru starých čias do metalu roku 2025. Rozporuplnosť doby symbolicky umocňuje rozdielnosť v skladaní hudby: kým Zmyrna prináša prevažne black metal s prvkami stredovekej lyriky (stará čeština, historické texty), Phragments predkladá dark ambient, s ozvenami stredoveku nasiaknutými atmosférou dramatických udalostí Koncilu.

Album otvára Phragments, a to vskutku fenomenálne. Haec sancta synodus znie ako obrad v chráme, ktorého steny stihli nasiaknuť modlitbami mŕtvych, a z oltára sa šíri pach spálenej viery. Jednotlivé tóny splývajú do ťažkého, hustého zvukového dymu, ktorý sa pomaly valí cez trosky tej hroznej doby; každý z nich pripomína dych sveta, pomaly umierajúceho, v ktorom kňazi požehnávajú hranice a sloboda sa stráca v plameňoch. 

Táto svätá synoda sa zišla v mene pokoja, no v jej sále visí pach dymu a železa. Na mramorových stoloch ležia pergameny, plné pečatí, a klamstiev. Kardináli hovoria o jednote, ale ich oči sú chladné ako mince, ktorými si kupujú spásu. Pod klenbou chrámu sa ozývajú rozsudky, nie modlitby. Mená spravodlivých sa zapisujú do kníh, ktoré sa zajtra spália. Táto svätá synoda vraj bráni pravdu. No pravda stojí vonku, bosá, v reťaziach, čakajúc, kým ju odvedú. Nech sa teda modlia, nech kážu, nech sľubujú spásu — lebo v očiach neba je táto svätá synoda len súd, ktorý sa bojí vlastného rozsudku. 

Nastupuje Canticum quintum decimum, volanie po pokání, hutné transcendentálne zvuky vlečúce sa ako dym z kadidla sprevádzané modlitbou meniacou sa na výkrik. Monotónne prvky v black metale vedia byť paradoxne veľmi obohacujúce, keď sa zladia tak majstrovsky, ako to dokázala Zmyrna v tomto opuse. Zahrané sú tak, akoby sa snažili predrať k nebu, ktoré neexistuje; pomalé, bolestivé, topiace sa vo svojej skaze. 

Haereticae sectae je majstrovské dielo post – rituálneho dark ambientu, evanjelium odpadlíkov, ktorí spálili svoje sväté knihy, aby si v ich ohni aspoň na chvíľu zohriali ruky. Kým „Synodus“ znie ako stredoveká liturgia, „Haereticae“ znie podsatne menej obradne, zato oveľa temnejšie a tajomnejšie, ako výdych kňaza rútiaceho sa do duchovného prázdna. Phragments tu predvádzajú precíznu architektúru ticha a napätia, no každý tón je výrazne prešpekulovaný. Jedná sa o vskutku unikátny proces exkomunikácie zvukom, pomalý rozklad viery na jej najhlbšie, bolestivé elementy. Totiž, ak je pravda hriech, nech sme hriešni. A ak je sloboda kacírstvom, nech sme kacíri. Lebo v ohni, ktorý má spáliť naše telá, možno naozaj horí len lož, ktorú sme neodmietli. 

 

 

 

Zmyrna v skladbe Canticum sextum decimum premieňa duchovnú tieseň „Haereticae“ na black metalový žalm zúfalstva. Ako keď sa svetlo mení na dym z horiaceho kláštora. Už úvod je znepokojujúci, hutný, pomalý motív gitár sa mieša s decentným chorálovým podmazom a vokálom, ktorý viac ako klasický rev pripomína hlasné rúhanie. Fascinuje ma, ako kapela dokáže preniesť stredovekú atmosféru do metalovej podoby bez toho, aby stratila mystiku a neznela prvoplánovo umelo až smiešne, ako sa to žiaľ stáva mnohým iným (radšej nebudem menovať). Celý song sa nesie v duchu atmosférického dark metalu v strednom tempe, viac ako agresiu šíri bolesť uprostred horiacej katedrály, kde sa spieva posledný žalm. 

V Deus nobis reliquit Phragments naďalej rozvíjajú svoj vlastný dark ambient do podoby monumentálneho requiemu za svet, ktorý opustil vlastného boha. Hudobne ide o neľútostne pomalý, ťaživý a nehybný prúd zvuku, posledné pulzy mŕtveho chrámu. Každý tón akoby mal svoj tieň – záchvev niečoho, čo sa už rozpadlo. Soundtrack pre koniec viery, pre večné ticho po modlitbe, ktorú už nikto neodrieka. Sväté obrazy sa odlupujú zo stien, voskové sviece dohorievajú a nik ich nezapaľuje. Zlo už nepotrebuje masku – sedí na trónoch, káže z kazateľníc, súdi v Božom mene. A tí, ktorí verili, že pravda prebýva v chrámoch, zistili, že v nich prebýva iba tieň. Možno Boh nikdy neodišiel. Nikoho neopustil. Možno sme ho len spálili na hranici spolu s tými, čo hovorili pravdu. A dobre mu tak. 

V Canticum quartum decimum nás Zmyrna ponára do obvyklej temnej spirituality, ktorá sprevádza celý album; stredoveký black metal, ktorý namiesto utápania sa v surovej agresií prináša atmosféru tej doby, doslova zhudobnený rituál. Obradnosť songu dodáva pomalé tempo bicích, ktoré sa mení iba pozvoľna, čím mu pridáva na majestátnosti. Stav hudobnej hypnózy bez výrazných refrénov a zvratov a epická monotónnosť s dôrazom na nenápadnú gradáciu motívov sú poznávacími znameniami celého tohto veľmi vydareného albumu. Napriek zdanlivej monotónnosti až jednotvárnosti sú všetky kompozície dokonalé premyslené a rozvinuté. 

 

 

Záverečný song Mors Ioannis Hus per ignem je meditáciou nad vierou, obetou a zánikom. Hoci Phragments nepoužíva vokál v tradičnom zmysle, ozýva sa tu hlas samotného ohňa, ktorý symbolicky vypovedá ten príbeh. Majstra Jána Husa sa bála aj samotná cirkev, kázal totiž o pravde, svedomí a zodpovednosti pred Bohom, nie pred pápežom. Preto ho v roku 1415 priviedli do Kostnice. Po mesiacoch neľútostného vypočúvania mu predložili rozsudok: kacír. Hus odmietol odvolať svoje učenie. Povedal len: „Stojím v pravde, ktorú poznám, a nech ma Boh súdi.“ Na úsvite 6. júla ho odviedli na lúku za mestom, obklopeným hmlou, akoby sama zem nechcela vidieť, čo sa má stať. Oblečený v potrhanom rúchu sa ešte raz pomodlil. Na mieste popravy stojí hranica ako drevený chrám. Keď sa rozhoreli plamene, jeho hlas sa niesol nad davom – spieval žalmy, až kým oheň nezatvoril jeho ústa. Jeho hlas sa stratí v praskaní dreva, no na okamih je počuť slová: „V pravde žil som, v pravde zomieram“. 

Zostali po ňom popol, ticho a myšlienka, ktorú oheň nezničil; pravda horí, ale nezhorí. A zatiaľ čo pápež a biskupi rokovali o nových pápežoch, v horách Čiech sa už kujú meče. Na popole jedného kacíra vyrástlo hnutie, ktoré čoskoro zmení Európu. Oheň v Kostnici síce vyhasol – no v srdciach ľudí začal horieť plameň, ktorý cirkev nedokázala uhasiť.

============================================================================ 

Phragments @ JDØS: 

https://jablkadaleko.blogspot.com/2025/06/271-phragments-dark-ambient-matej-2-6.html 

Zmyrna @ JDØS:

https://jablkadaleko.blogspot.com/2025/06/273-zmyrna-medieval-black-metal-m.html 

https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/10/94-tomezr-reviews-zmyrna-saeculum.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/12/54-tomezr-reviews-zmyrna-slit-w-nebran.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2021/03/70-zmyrna-black-metal-odpovedaju-m-h.html 

============================================================================

"If the truth cannot be revealed without scandal,
it is better to accept the scandal than to abandon the truth."
—Jan Hus

 

It is the year 1415.
A city where fog, suffering, and despair linger longer than prayers.
Here, the bells announce fatal verdicts, not salvation.
The bones of those who dared to think differently burn in the flames of truth.
In the shadow of the church on the square stand three women.
The locals call them witches.
They knew herbs, healed wounds, whispered the names of the dead when the priest stayed silent — that was their sin.
The days were cold and cruel.
The wind from Constance carried news of the council,
where men in robes decided who had the right to speak for God —
and who was to be silenced by fire.
Here, verdicts are still written in blood.

On the night before the execution, a priest visits the women.
He asks if they repent.
The look in their eyes is terrifying — dark, endless, without the reflection of stars.
When they are tied to the stakes the next morning, snow begins to fall.
It falls upon the ashes still smoldering from yesterday’s execution.
As the fire ignites, the voices of the witches can be heard.
It is not repentance, but a call to the wind —
to carry their cries far beyond the city walls.
It takes time before the flames take their voices — and with them, the world’s hope.
And the people?
They form an obscure audience.
Some pray, others quietly rejoice — that today, it is someone else who burns, not they themselves. 

 

The Prague-based (with a Slovak trace) band Zmyrna is uncompromisingly carving out a place for itself on the (not only) black metal scene. After their very successful splits with Nuremberg’s Nebran and California’s Silent Thunder, they are stepping into the same river for the third time — this time together with Bratislava’s ambient lyricists Phragments, reopening the old wounds of the Holy Church in their eight-track album Concilium, conceptually centered on the Council of Constance (1414–1418).

It was the largest church assembly of the Middle Ages, with three main goals. Primarily, to end the papal schism — at the time, there were three popes (in Rome, Avignon, and Pisa), who mutually excommunicated each other. The council deposed them all and elected a new pope, Martin V, thereby supposed to restore the unity of the Catholic Church. No less important was the challenge to reform the Church — addressing the abuse of power, sale of indulgences, and moral decay of the clergy. Yet these reforms remained mostly theoretical. I won’t be far from the truth if I say that nothing has changed in this criminal organization to this day. The third task was to deal with heresy — the council condemned the teachings of Jan Hus and Jerome of Prague, who demanded reform of the Church and a return to the original faith. Both were burned as heretics (Hus in 1415, Jerome in 1416).

All in all, perfect material for metal transposition. Both mentioned bands have succeeded almost perfectly, managing to authentically transport the atmosphere of those ancient times into the metal of 2025. The contradictions of the era are symbolically underscored by the difference in composition: while Zmyrna brings predominantly black metal infused with medieval lyricism (Old Czech, historical texts), Phragments delivers dark ambient steeped in the echoes and dramatic atmosphere of the Council’s events.

The album opens with Phragments, and in a truly phenomenal way. Haec sancta synodus sounds like a ritual in a temple whose walls have absorbed the prayers of the dead, and from the altar wafts the scent of burnt faith. Each tone merges into a dense, heavy sonic smoke slowly rolling over the ruins of that dreadful era; every note feels like the breath of a dying world, where priests bless pyres and freedom fades into the flames.

This holy synod gathered in the name of peace, yet the air reeks of smoke and iron. On marble tables lie parchments full of seals — and lies. The cardinals speak of unity, but their eyes are as cold as the coins with which they buy salvation. Under the vault of the cathedral, judgments echo instead of prayers. The names of the righteous are written in books that will burn tomorrow. This holy synod supposedly defends truth — yet truth stands outside, barefoot, in chains, waiting to be led away. Let them pray, let them preach, let them promise salvation — for in the eyes of heaven, this holy synod is but a court afraid of its own judgment.

Next comes Canticum quintum decimum — a call for repentance, dense transcendent sounds dragging like incense smoke, accompanied by a prayer turning into a scream. Monotony in black metal can be paradoxically enriching when mastered as skillfully as Zmyrna does here. It feels as if the music is clawing toward a heaven that does not exist; slow, painful, drowning in its own decay.

 

Haereticae sectae is a masterpiece of post-ritual dark ambient, a gospel of apostates who burned their holy books just to warm their hands in the fire. Where “Synodus” sounds like medieval liturgy, “Haereticae” feels less ceremonial, darker and more mysterious — like the final exhale of a priest collapsing into spiritual emptiness. Phragments display a precise architecture of silence and tension; every sound is deliberately crafted. It is truly a process of excommunication through sound — a slow disintegration of faith into its most painful elements. For if truth is sin, then let us be sinners. And if freedom is heresy, then let us be heretics. For in the fire that is meant to burn our bodies, perhaps it is only the lies we refused to reject that are truly burning.

In Canticum sextum decimum, Zmyrna transforms the spiritual anguish of Haereticae into a black metal psalm of despair. Like light turning into smoke from a burning monastery. The intro is unsettling — a dense, slow guitar motif mingles with a subtle choral background and a vocal that resembles blasphemous chanting more than a traditional scream. It fascinates me how the band can channel medieval atmosphere into metal without losing mysticism or sounding artificially theatrical — as too many others, sadly, do (I’ll refrain from naming names). The song unfolds as atmospheric dark metal in mid-tempo, spreading not aggression but pain — pain amid the burning cathedral where the last psalm is sung.

In Deus nobis reliquit, Phragments continue to shape their dark ambient into a monumental requiem for a world that has abandoned its god. Musically, it is a mercilessly slow, heavy, and motionless current of sound — the final pulse of a dead temple. Every tone seems to have its own shadow — a tremor of something already decayed. A soundtrack for the end of faith, for the eternal silence after the last prayer is spoken. Holy images peel from the walls, wax candles burn out — and no one lights them again. Evil no longer needs a mask; it sits on thrones, preaches from pulpits, and judges in God’s name. And those who believed truth dwelt in temples discover only shadow there. Perhaps God never left. Perhaps He never abandoned anyone. Maybe we just burned Him at the stake — along with those who spoke the truth. And perhaps He deserved it.

In Canticum quartum decimum, Zmyrna immerses us once again in their dark spirituality — medieval black metal that, instead of raw aggression, brings the atmosphere of the age, a ritual set to music. The ritual character is emphasized by the slow tempo of the drums, which change only gradually, adding to the song’s majesty. This musical hypnosis, devoid of refrains or abrupt turns, and its epic monotony with subtle motif gradations, are the hallmarks of this remarkable album. Despite its seeming monotony, every composition is thoroughly crafted and developed.

 

The closing song, Mors Ioannis Hus per ignem, is a meditation on faith, sacrifice, and annihilation. Though Phragments use no vocals in the traditional sense, the voice of fire itself seems to tell the story. Even the Church feared Master Jan Hus — he preached about truth, conscience, and responsibility before God, not the Pope. That is why, in 1415, they brought him to Constance. After months of relentless interrogation, the verdict was read: heretic. Hus refused to recant. He said only: “I stand in the truth that I know, and let God judge me.” At dawn on July 6, they led him to a field outside the city, shrouded in fog, as if the earth itself refused to witness what was to come. Dressed in a tattered robe, he prayed one last time. At the place of execution stood a pyre — a wooden temple. When the flames rose, his voice carried above the crowd — he sang psalms until the fire closed his mouth. His voice vanished in the crackling wood, yet for a moment one could hear the words: “In truth I have lived, in truth I die.”

What remained was ash, silence, and an idea that fire could not destroy: Truth burns — but does not burn out. And while popes and bishops debated new popes, in the hills of Bohemia swords were already being forged. From the ashes of one heretic rose a movement that would soon change Europe. The fire of Constance has died — but in the hearts of the people, a flame began to burn that the Church could never extinguish.

#156 Lord Belial Reviews: Aeon Winds - Ode to the Mountains (2025)

 

 

Aeon Winds - Ode to the Mountains (2025)
By Lord Belial

 

Najdlhší deň s najkratšou nocou
vedený múdrosťou dávnych hlasov.
V komnatách lesa, mesačný svit
v žalári bažín nedá sa skryť. 

Aeon Winds – Lunar Ascension

Cítim ich energiu, obdivujem ich silu ... kamenné veže dotýkajúce sa nebies, nemí svedkovia času vzbudzujúci úctu a pokoru.  Neznáma sila ma priťahuje tam, kde sa zem dotýka neba, kde sa mĺkvo rozprávajú príbehy vekov, do skalnatých chrámov, kde človek, malý a bezvýznamný, nachádza sám seba. Vždy, kráčajúc horským chodníkom, vzďaľujúc sa od ruchu mesta, ďaleko od civilizácie, od jej nástrah, jej malosti a skazenosti, v ústrety ich majestátnosti, približujem sa k skutočnej podstate bytia. Učia nás veľa; nebyť slabými, ale pokornými, nemať strach ale byť obozretný. Chyby sa tu neodpúšťajú; každý výstup si vyžaduje námahu, každý zostup múdrosť. Ich ticho preniká pod kožu; nič nehovoria, a predsa ich počujem. Keď šumí les, spievajú vtáci, praskajú konáre, zurčia potoky, vtedy nachádzam odpovede,  ktoré som márne hľadal v hluku civilizácie. Pripomínajú, že sila spočíva vo vytrvalosti, krása v jednoduchosti a sloboda v prírode. Umožňujú pohľad do diaľky i do seba, priestor na zamyslenie, poznanie, že najvyššie méty sa nedosahujú len nohami, ale aj srdcom. Hory nás obohacujú svojou vznešenosťou a toto je óda na ich krásu. 

Atmosféru legiend a príbehov starých čias navodzuje niečo vyše štvorminútové intro, ktoré by sa nestratilo ani ako soundtrack k výpravnému veľkofilmu o dobách dávno minulých. Titulná Ode to the Mountains je tá najkrajšia pocta horám, akú som kedy počul! Pomalší, značne dramatický rozbeh, tŕnistá je cesta k vrcholu nad oblakmi, hrejivý dotyk slnka na vrchole dodáva novú silu a z piesne to počuť, už je to ten našľapaný atmosférický black metal, typický rukopis Aeon Winds, kedy orchestrálne klávesy dotvárajú veľkolepú zvukovú panorámu. Ocitám sa v bránach lesných katedrál, míňam posvätné kamene stojace na večnej stráži v dubových hájoch. Jedná vec mi je jasná hneď na začiatku. Aeon Winds znie na novom albume presne tak, ako som chcel! Toľko nápadov, atmosfér, chorálov, nenápadných melódií v jednom songu, a navyše parádny text! Medicína pre každého horala a metalistu. Spája šťastie aj smútok, silu aj odovzdanie. Tie majestátne miesta nikdy nesmú byť dobité ľudskou rukou! Mystiku tohto arcidiela zvyšuje Hupogrammos (DORDEDUH, ex-NEGURA BUNGET), prvý zo skvelých hostí, ktorí sa na albume objavili.   

Devoured by Time and Long Forgotten je fenomenálna meditácia nad pominuteľnosťou, silou prírody a strateným putom k dávnym časom. Pripomína nám, kde je naše miesto, je mementom našej malosti a bohorovnosti. Skladba spája black metalovú surovosť s ambientnou mystikou a zemitým, dobre artikulovaným vokálom. A tí, čo si  pamätajú na Aphazela z nórskych Ancient, tak ho tu dokonca môžu aj počuť. To, ako ten song neustále graduje, mi pripomína stratenú bytosť, ktorá neustále pred niečím uteká a vždy, keď už má pocit že je v bezpečí, ju tá sila opäť opantá. 

Na Unyielding Citadel je úžasne badať, ako dokáže byť atmosférický black metal zároveň tvrdý aj hlboko emocionálny. Chladné ambientné plochy evokujú zamrznuté hradby opustenej, stratenej  pevnosti, mohutné gitary podporené klávesovými textúrami vytvárajú neustále napätie medzi nádejou a skazou. Skladba sa nikam neponáhľa, ale pomaly, trpezlivo, no nekompromisne pripomína atmosféru v nedobytej pevnosti, postavenú zo spomienok, bolestí a dávnych hriechov, miesta vzdoru voči všetkému pominuteľnému. Vznešený, skoro až divadelný zážitok prinášajú hlboké chorály, ktoré v tejto surovej čiernej básni nachádzajú lúč (bez)nádeje. Opäť nechýba vzácny hosť, tentokrát sám veľký Vicotnik (DØDHEIMSGARD, VED BUENS ENDE). Posledná pevnosť zostáva zahalená v oblakoch a hmle; čo nepohltil oheň, vezme si čas, čo nezničí človek, vezme si príroda.  

Lunar Ascension ja osobne považujem za vrchol albumu. To snáď ani nie je pieseň, ale prírodný rituál, modlitba bez boha, výstup k hviezdam, ktoré už zhasli! Ambientné intro dvíha čierny závoj nočnej oblohy a keď už si myslím, že to bude  balada o mesačnom svite, Aeon Winds prepína do najvyšších a najrýchlejších black metalových obrátok, ktoré v spojení so slovenským textom a heroicky recitovaným refrénom vyvracajú akékoľvek náznaky mojich pochybností, či kapela dokáže prekonať alebo sa aspoň priblížiť k predošlému opusu Night Sky Illuminations. Podarilo sa! Druhá časť trilógie vychádza pomerne krátko po tej prvej, možno aj preto je ten posun totálne prirodzený a logicky nadväzujúci na svojho predchodcu. Nápady sa zjavne neminuli a to je len dobre. Len v Lunar Ascension sú zvraty, ktoré by iným kapelám vystačili na polovicu albumu. Som veľmi zvedavý, či sa slovenský text stane bežnou súčasťou ďalšej tvorby, alebo sa bude jednať skôr o výnimočný moment. Poďme ale späť k prapodstate tohto albumu, k óde horám. 

V Malých Karpatoch sa nachádza vrch Molpír a na ňom sa kedysi dávno v dobe železnej nachádzalo veľké slovanské hradisko, pozostávajúce z troch nádvorí chránených valmi. Impozantné opevnenie bolo postavené z voľne kladeného kamenia, spevnené násypmi a drevenými konštrukciami.  Nachádzalo sa tu aj kultové miesto,  vytesané do skaly, v ktorom boli tri obetiská (ohniská), pri nich lebka a kosti dieťaťa Dokladom kultu je aj ľudská lebka v základoch jedného domu. Zistili sa stopy po vyspelej remeselnej výrobe a spracovávaní železa a bronzu. Hradisko na styku kalenderberskej a lužickej kultúry bolo zničené niekedy začiatkom 6. storočia pred Kr. V podaní Aeon Winds je Molpír výnimočná pieseň, ktorá sa nebojí prijať našu minulosť a prepojiť ju s mystikou dávnych čias. Miestami pripomína dávny rituál, najmä v pomalších pasážach akoby sme sa preniesli na to tajuplné miesto presiaknuté krvou, kde večne prebýva prekliate tajomstvo. V rýchlejších pasážach vnímam temný folklór, nie však taký ten hopsajúci z moderných učebníc, ale archaický tanec stratenej civilizácie. 

Záverečná Woodland Labyrinths sa nesie v klasickom black metalovom strihu, tak typickom pre 90te roky, Emperor, Limbonic Art, temnota lesa a blúdenie mysle. Lesné labyrinty sú miesta, kde sa človek stráca nie len medzi stromami, ale aj vo vlastných spomienkach, myšlienkach a strachu, kde každý krok môže byť posledný. Počujem blúdenie a blúznenie, tiché svedectvo niečoho neviditeľného, vnútorný monológ človeka, ktorý vstúpil do lesa ale už z neho možno nikdy nevyjde. Woodland Labyrinths je cesta, ktorá nemá cieľ, kde jediný zmysel je stratiť sa. 

V lese, kde stromy rastú husto pri sebe, a ich korene sú prepletené ako spomienky, ktoré sa odmietli rozpadnúť. Počuješ len šepot; je to šepot stromov, ktoré si rozprávajú, že už si tu zas, že si sa vrátil, tam kam patríš. Keď cítiš, že už nekráčaš, ale kráča les, mení sa,  a Ty nevieš nájsť cesty späť,  už nemáš strach, ovláda ťa prazvláštny pokoj, taký ako mávajú len veci ktoré už nemajú zmysel, keď zbadáš studňu bez vody a nevidíš v nej nič len svoje oči v úplnej tme, vtedy pochopíš že to ty si ten labyrint a les je len jeho tieň. Povráva sa, že počas splnu v lese počuť kroky, ktoré ako by nikam neviedli. To len ľudstvo v tom labyrinte márne hľadá samé seba. 

V tichu plynúceho času
v opare hory spia vo večnom spánku.
S nocou ožívajú, vyčkávajú, oni…
začiatok cesty, začiatok mojej skazy. 

Aeon Winds – Woodland Labyrinths

 

============================================================================ 

Links:

https://aeonwinds.bandcamp.com/album/an-ode-to-the-mountains-full-length-2025

https://www.facebook.com/AeonWinds

https://www.instagram.com/aeonwindsofficial/

https://www.youtube.com/channel/UC58pywtnQNl5ZjjHIZ4v74w 

 

Aeon Winds @ JBLK:

https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/11/100-hell-architect-reviews-aeon-winds.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/01/rk16-citanie-po-rannej-kave-so.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2021/12/6-review-tomezr-reviews-aeon-winds.html 

https://jablkadaleko.blogspot.com/2021/05/86-aeon-winds-black-metal-z-bratislavy.html 

============================================================================

 

Aeon Winds - Ode to the Mountains (2025)
By Lord Belial

 

The longest day with the shortest night
led by the wisdom of ancient voices.
In the chambers of the forest, moonlight
cannot be hidden in the prison of the swamps.

Aeon Winds – Lunar Ascension

I feel their energy, I admire their strength… stone towers touching the skies, silent witnesses of time, evoking reverence and humility. Some unknown force draws me to the places where earth touches sky, where stories of the ages are silently whispered, to rocky temples where a man, small and insignificant, finds himself. Always, when walking a mountain path, moving away from the noise of the city, far from civilization, from its traps, its pettiness and decay, heading toward their majesty, I come closer to the true essence of being. They teach us much—not to be weak, but humble; not to be fearful, but cautious. Mistakes are not forgiven here; every ascent demands effort, every descent requires wisdom. Their silence gets under the skin; they say nothing, yet I hear them. When the forest rustles, birds sing, branches crack, streams murmur—that's when I find the answers I searched for in vain amid civilization’s noise. They remind us that strength lies in perseverance, beauty in simplicity, and freedom in nature. They offer a view into the distance and into oneself—a space for reflection and understanding that the highest peaks are not reached only with feet but with the heart. The mountains enrich us with their grandeur, and this is an ode to their beauty.

The atmosphere of legends and ancient tales is evoked by a four-minute intro that could easily serve as the soundtrack to an epic film about long-forgotten times. The title track Ode to the Mountains is the most beautiful tribute to the mountains I’ve ever heard! A slower, dramatic beginning—the path to the peak above the clouds is thorny. The warm touch of sunlight at the summit gives new strength, and you can hear it in the music—it becomes the fully loaded atmospheric black metal, the unmistakable signature of Aeon Winds, where orchestral keyboards build a grand sonic panorama. I find myself at the gates of forest cathedrals, passing sacred stones standing eternal guard in oak groves. One thing is clear from the start: Aeon Winds sounds on this new album exactly the way I hoped! So many ideas, atmospheres, chants, subtle melodies in one song—and an excellent lyric on top! Medicine for every mountaineer and metalhead. It blends joy and sorrow, strength and surrender. Those majestic places must never be conquered by human hands! The mystique of this masterwork is elevated by Hupogrammos (DORDEDUH, ex-NEGURĂ BUNGET), the first of several amazing guest musicians.  

Devoured by Time and Long Forgotten is a phenomenal meditation on impermanence, the power of nature, and our lost bond with ancient times. It reminds us of our place—a memento of our smallness and arrogance. The song merges black metal rawness with ambient mysticism and grounded, well-articulated vocals. And for those who remember Aphazel from Norway’s Ancient—you can actually hear him here. The way the song continuously escalates reminds me of a lost soul forever fleeing something, only to be caught again each time it thinks it’s safe.

Unyielding Citadel shows beautifully how atmospheric black metal can be both intense and deeply emotional. Cold ambient layers evoke frozen walls of an abandoned, lost fortress, while powerful guitars supported by keyboard textures create constant tension between hope and ruin. The track takes its time, slowly and patiently, yet relentlessly reminding us of the atmosphere of an unconquered stronghold, built from memories, pain, and ancient sins—a place of resistance to all things transient. The deep choirs deliver an almost theatrical experience, a ray of (hopeless) hope in this raw black poem. Again, a rare guest appears—this time the legendary Vicotnik (DØDHEIMSGARD, VED BUENS ENDE). The last fortress remains shrouded in clouds and mist; what fire doesn’t consume, time will claim, and what man doesn’t destroy, nature will.

Lunar Ascension is, for me, the peak of the album. It’s more than a song—it’s a natural ritual, a godless prayer, an ascent to stars that have already faded! The ambient intro lifts the black veil of the night sky, and just when I expect a moonlit ballad, Aeon Winds shift into the highest, fastest black metal gear. In combination with Slovak lyrics and the heroically recited chorus, it crushes any doubts I had about whether the band could match or surpass their previous opus Night Sky Illuminations. They succeeded! The second part of the trilogy follows quite soon after the first, which may be why the evolution feels so natural and seamlessly connected to its predecessor. Clearly, they’ve not run out of ideas—and that’s good news. Lunar Ascension alone contains enough twists and turns to fill half an album for most bands. I’m very curious whether Slovak lyrics will become a standard part of their future work, or if this was a one-off moment. But let’s return to the album’s essence—its ode to the mountains.

In the Little Carpathians, there’s a peak called Molpír, where once stood a large Slavic hillfort from the Iron Age, with three courtyards protected by ramparts. The impressive fortification was built from loose stones reinforced with embankments and wooden structures. There was also a cult site carved into rock with three fire altars, near which a child’s skull and bones were found. A human skull was also discovered in the foundations of one of the houses, suggesting ritual practice. Traces of advanced craft and metalwork with iron and bronze were uncovered. The settlement—at the intersection of the Kalenderberg and Lusatian cultures—was destroyed sometime in the early 6th century BCE. In Aeon Winds’ hands, Molpír is a unique song that boldly accepts our past and connects it with the mysticism of ancient times. At moments, it feels like an ancient ritual—especially in the slower passages—as if we’ve been transported to that blood-soaked sacred place, where a cursed secret eternally dwells. In faster parts, I hear dark folklore—not the bouncy kind from modern textbooks, but the archaic dance of a lost civilization.

The final Woodland Labyrinths follows the classic black metal cut, so typical of the 90s—Emperor, Limbonic Art, forest darkness, and wandering of the mind. Woodland labyrinths are places where one gets lost not only among trees but also in memories, thoughts, and fear—where every step may be the last. I hear wandering and delirium, the quiet testimony of something unseen, an inner monologue of someone who entered the forest and may never come out. Woodland Labyrinths is a journey with no destination, where the only meaning is to become lost.

In the forest, where trees grow densely together and their roots entwine like memories refusing to fall apart, you hear only whispers—the whispers of trees saying you’re here again, that you’ve returned to where you belong. When you feel that it’s no longer you walking, but the forest itself moving, shifting, and you cannot find your way back, and you no longer fear, overtaken by a strange calm, the kind only felt by things that no longer have meaning—when you see a well without water and see nothing in it but your own eyes in complete darkness—then you understand that you are the labyrinth, and the forest is just its shadow. They say that during the full moon, footsteps can be heard in the forest that seem to lead nowhere. That’s just humanity, lost in the labyrinth, searching in vain for itself.

In the silence of passing time,
in the mountain mist, they sleep an eternal slumber.
With the night they awaken, they wait…
the beginning of the journey, the beginning of my ruin.

Aeon Winds – Woodland Labyrinths 

 

 

#143 Lord Belial Reviews: Besna - Krásno (2025)

Besna - Krásno (2025)

By Lord Belial

A za všetko zlé tu mohli vždy oni
budeme na seba konečne hrdí
na rodnej hrude už naveky vlastnými pánmi
Besna - Krásno

Možno by stačilo napísať, že nový album Besna je krásny, a bola by to najkratšia recenzia v histórií recenzií. Na veci by to asi veľa nezmenilo – podstata by ostala zachovaná. Je to skutočne krásny album. Nepochybne. Priam nádherný. Ale keď je niečo tak krásne ako toto Krásno, tak by bola veľká škoda uzavrieť to jedným suchým, i keď trefným konštatovaním. Ten album je prekrásny!

Zmráka sa ... ani neviem koľký krát si Krásno púšťam. Dnes, včera, zajtra. Hľadám slová, aby som vyjadril svoje pocity, idú zo mňa ťažko. Odhaliť čerstvé rany, najmä tie na duši, ubolenej hroznými činmi tam, kde sa to nikdy nemalo stať, na miestach dôverne známych; dobre si pamätám tú bezstarostnosť mladosti, najkrajšie roky života, premenu chlapca na muža. Vždy som túžil sa tam vrátiť, a najviac teraz, keď preliata krv navždy zmenila domovské hniezdo. Odhaliť i zhojené jazvy, strašne bolestivé, akoby zo mňa niekto vytrhol kus mňa a surovo zahodil do zabudnutia. Ktos’ príliš úbohý o pomoc volá, nedočkal sa, zhynul strašnou smrťou. Nikdy sa s tým nezmierim, nikdy pre to nenájdem ospravedlnenie.  Nehľaď malého mesta krásno, to malé mesto stratilo svoj pokoj, ale nestratilo svoju jednotu, ani túžbu po pokoji, nech ho bude bolesť rokmi bičovať a strach len pomaly vymierať z hláv smutných svedkov nešťastia. „Táto noc nech je očistou falošným istotám, vykroč tme naproti, nemárni života“. Márnivosť a márnosť, vôľa žiť, najkrajšie plány, plno očakávaní, šťastie, láska, úder, bolesť, smrť. 

 

Tvoj tyran nežný sťa ranný mráz rozhodne nebol, naopak, bol krutý, nekompromisný, zákerný a odporný.  Nekonečný smútok a žiaľ zaliali naše krásne doliny, duše, srdcia a dediny. V noci a samote hľadáme Krásno, žiť treba naďalej, nemôže panovať beznádej. Nad malým mestom vyrástli hradby, stopy vraha v snehu, výdych strieda povzdych, nešťastie je dokonané. Falošné spomienky, falošné odvolanie sa na božiu milosť. Nijaká božia milosť, vôľa ani čokoľvek božie, nijaký očistec, čas sa nedá vrátiť späť. „Ľahostajnosťou beznádej živíš, ľahostajnosťou len beznádej živíš“. Tá beznádej je najdesivejším svedectvom doby, ktorú žijeme. Toľko klamstva a podlostí! Zovšadiaľ samé lži, pofidernosť, blúznenie, očividná demagógia. Stratená súdnosť, zničená budúcnosť, žiadna nádej, len bolesť a žiaľ.

Vzplanuli k nebesiam Hranice ... aká silná je túžba neslobodného človeka po slobode! A čo všetko je pripravený obetovať! Položil by snáď aj vlastný život? Dobrovoľne? A prečo vlastne neodsúdime neslobodu, keď sa sami cítime neslobodní? To fakt je mlčanie všetko, čo dokážeme?  Stratili sme empatiu, súdnosť aj rozum, ak sme ho vôbec niekedy mali. Stratili sme záujem o bývalé a budúce generácie. Bývalé, ktoré pre nás bojovali za elementárne práva na slobodný, pokojný život; budúce, ktoré snáď nedovolia tolerovať obludné praktiky totalitných pohrobkov. A ty žiť chceš v tej dobe! Nechceš, ale musíš. Nemáš vždy na výber! Koľko beznádeje musel cítiť, keď sa odhodlal na ten bezprecedentný čin? Ako veľmi musel byť presvedčený o svojom hrdinskom čine, kým škrtol zápalku a vzplanul oheň smrti za nádej v lepší život svojich blízkych? Niet raja vo viere v slobodné životy, ale my máme slobodné životy! Zabudli sme poďakovať, zabudli sme, že to nie vždy bola samozrejmosť, slobodu berieme ako niečo prirodzené, niečo čo tu bolo vždy, no nebolo! Popol a slzy prikryli hraničný kameň, popol človeka, veľkého človeka! V najťažších chvíľach nášho národa obetoval to najcennejšie, čo mal, svoj mladý život, aby aj úplne slepým ukázal cestu za Hranice  vtedy nemožného. Ďakujem, Ján Palach!

Na dne útesov našli sme iba Oceán prachu ... tá melanchólia doby je bezprostredná, ale hlavne nech je pre nás všetkých mementom, zdvihnutým prstom a obsahom bytia, lebo smer, ktorým sa hýbeme, je pokrivený a vedie nás do čírej zloby!

Ktovie, ako by sa na tento svet díval stvoriteľ ľudí, darca ohňa, prikovaný k skale? Dokázal by sa vôbec od tej skaly dívať na všetok ten marazmus? Bezhviezdna obloha dómom na kostnici ľudstva. Nie som presvedčený o tom, že by tu ostal kameň na kameni. Alebo inak, dúfam že by tu neostal kameň na kameni! Ako inak vysvetliť fakt, že zlo, stelesnené v úbohom pochybovačovi, je tak silné, že hodnoty slušných ľudí sú na smiech, lebo davy majú svoj skreslený pohľad na nespochybniteľné! Stal som sa hrobárom nespočtu nádherných foriem! Až sa sám seba pýtam, či som to neprehnal. Nebol som vždy taký, ale kto bol? A s posledným tónom zrodí sa niečo krásne! Už som to tu spomínal, ale rád to zopakujem – je to niečo krásne, tento album. Nebudem písať o niečom tak samozrejmom. Cítim, že iné odkazy tu treba nahlas povedať! O smutnej dobe, ktorú žijeme, utrpení, ktoré pramení z nepochopenia aj z číreho vrodeného, neliečeného zla. Kiež by som bol doktor, alebo aspoň terapeut, liečiaci duše smutných preživších. Hrobárom nespočtu nádherných foriem, no nik už tu nebude, nik z nás už tu nebude ... .

 

„Gýčové krásno pre masy a kastrátov chór“ ... áno, hľadajte ich, tep ulice pulzuje stresom, nech len poriadne pulzuje, bije na poplach, ešte nie je neskoro! Tento pohár dvíham na počesť vám, hrdinom, aj vám, obetiam, na večnú spomienku, večnú slávu a večnú spomienku. Alchymista, zlaté ruže, pach síry, Prometeus, neskutočná Besna, post rock / post metal / post black metal / žiadny pôst – metalová žranica!

Zajtrajší deň prinesie spoločný osud (povedal som si, keď sa to stalo), ale slovo osud vypúšťam z úst. Obete hrozného činu sú úbohé obete hrozného činu, a žiadneho osudu, božej vôle, nešťastnej náhody a podobných absurdít. Ale dnes, dnes Mesto spí, tam dolu podo mnou, spálené na popol dnes mesto spí, v strašnej bolesti a ukrutnom zúfalstve spí, neveriac tomu, ako sa to stalo, prečo sa to stalo, ako sa to mohlo stať, ako by sa to nemohlo stať ... S rozbreskom v ústrety nového života, s rozbreskom ďalšie zo životov vyhasli. Mladé a krásne životy, nezmyselne skoro, nespravodlivo, nezaslúžene. Len tupá bolesť, čo morálku nahlodá, zjazvená rana, kde srdce raz mával si. Smrť je konečná. Bolesť z nej nekonečná. Spomienky neprestanú. Svet je vraj sivý, nie čierny, či biely a preto už zlo poznať nevieme ... ale vieme! Spoznali sme ho v najukrutnejšej, najhnusnejšej, najzbabelejšej podobe. Pouličná lampa žiari na nové časy, nech sú aké boli! Nech sa vráti pokoj do duší ubolených príbuzných a priateľov obetí. Nech spáchané zlo nájde svoj spravodlivý rozsudok. Je ľahké snívať svet, aký nie je ale ešte ťažšie je žiť svet aký je! Ľahké velebiť, čo nikdy nebolo, taká smrť tu nikdy nebola, taká hrozná  bolesť tu nikdy nebola, ukrutná nespravodlivosť, ničivá a krutá beznádej. Je ľahké túžiť po tom, čo nepríde. Smrť je konečná, bodka, fertig. Je ľahké snívať, však tieto sny nemajú šťastné konce. Zajtrajší deň prinesie spoločný osud, ale dnes, dnes mesto spí, tam dolu podo mnou, spálené na popol, dnes mesto spí ... v najsmutnejšom spánku.

Ospravedlňujem sa kapele Besna, že sa v rezencií na ich album podrobne nevenujem hudobnej stránke. Nie je dôvod, na niečo tak krásne nie je treba veľa slov. Moje myšlienky sú niekde inde. Ďakujem.

Chcel by som vyjadriť úprimnú sústrasť obetiam dvojnásobnej barbarskej vraždy na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi, škole kde som štyri roky študoval ja a mnohí moji blízky, milovaní priatelia, spolužiaci, skvelí učitelia, kde som zažil veľa radosti a veľa šťastných chvíľ. Patrí im moja vďaka a česť.

Dnes mesto spí ... ale už zajtra musí opäť žiť a prinášať dôvody na zmazanie mojich sĺz.

#141 Lord Belial Reviews: FAÜST - Death Galore (2024)

FAÜST - Death Galore (2024)
By Lord Belial

„My dear
You shall visit
The holy temple
Through purifying fire
I shall save you!“
FAÜST – The Cremator

Thrash metal od svojho prapočiatku zaznamenal viacero vzostupov a pádov a aktuálne mám pocit, že opäť prežíva svoje lepšie obdobie. Čo mňa osobne veľmi teší, veď tento bohu nemilý žáner počúvam už celú večnosť. Vždy som viac inklinoval k jeho temnejším, okultnejším odnožiam, ktoré na svojich prvých albumoch ešte v osemdesiatych rokoch drvili taký Kreator, Destruction či Sepultura. Aby som však neostal zakliesnený v dávnych časoch, je november 2024 a pod krídlami skvelého vydavateľstva Doomentia Records  pražskí trasheri FAÜST prináša na svetlo sveta svoj druhý album Death Galore. A zakaždým keď Doomentia príde s niečím novým, treba sa mať na pozore! 

Každý, kto pozná ich famózny debut Tinnitus Inquisition, musel byť zvedavý, kam sa kapela posunie a či ho dokáže prekonať. Trvalo mi takmer 33 minút (toľko Death Galore trvá), aby som mohol spokojne konštatovať: Hell fvcking Yes! 

 

Úvodná Terminal Hallucinations po krátkom, vkusnom intre prináša hnilobný zápach vysmiatej mŕtvoly. Thrashovejšie to snáď ani nejde, riffovačky a zmeny tempa, štekot a zase riffovačky. V jednom songu nápadov za celý album. Mierne ladené do techno thrash, toto môžem, také si viem užiť!  

Ďalší démon sa rodí za zvonenia zvonov, nespútaný prúd energie v bezbožnom epose Where Nightmares Reign Supreme, nekonečná bolesť v démonických reťaziach, death blackový feeling starej školy. Kotol smrti naplnený krvou zaháňa môj hlad po poriadnej muzike. Toto je thrash aký som vždy chcel počuť, taký a žiadny iný! Smrtiaci, ničiaci, poctivý bez okrás.

Trojka Digital Decay mi berie slová, brutálne nadupaný song s najlepším sólom albumu,  možno najlepším, aký som počul za posledné roky. FAÜST ani na chvíľu nepoľaví, ženie to extrémnym tempom do dokonalosti. Hnilobný zápach uväzneného v tme, opäť pri vedomý no nedá sa pohnúť ... počúvam nenormálny album!

Nikto nemôže počuť krik uväzneného vo vnútri, ale každý maniak musí počuť túto temnú muziku, Entombed Alive, pomalé dusenie, trest za našu dekadenciu, absolútna metalová dokonalosť. Mal som radšej zhorieť, ako trpieť v tej rakve!

Niet krysy čo mi ma zožrala, niet sily čo by ma zachránila. Kryštof vrčí White Torture! A kým v Entombed Alive sa dalo nájsť isté koketovanie s death metalom, toto už je zase čistokrvný thrash metal hrubého zrna.  Toto mi príde ako nádherné retro, osemdesiatková klasika, old school jak sviňa!  Polovica albumu za nami a ja nenachádzam jediné hluché miesto! OK, o závratných inováciách tu tiež nemôžme hovoriť, ale toto je kurva thrash metal, čo už sa dá na ňom inovovať! Má to všetko čo to má mať a ešte niečo navyše.  Feeling, živočíšnosť, uveriteľnosť.

Diluting the Slime sa drží pevných zásad Death Galore, vysokofrekvenčný metal, sálajúca energia, riffy prvej kategórie, zatiaľ čo Exchanging the Suffering má trochu rock´n´rollový nádych, aj keď v zásade je to stále nekompromisný thrash. 

Horúčava sála z kremačnej pece, The Cremator má drží v napätí, no a  Lust Decontrol s krásnym basovým vstupom ma rozhodne nezbaví žiadostivosti. Všetko v správne zabehnutých koľajach, bicie sypú, gitary kvília, stroj na riffy chrlí jeden za druhým. To už je tá fáza, kedy nedokážem pokojne počúvať a mastím to s kapelou ako (v prípade FAÜST) piaty člen kapely. Jebať susedov! (doslova). 

 

Záverečná Conformity Slave si ide svoje tempo, už sa nikam neženie, ale s gráciou im vlastnou perfektne uzavrie druhú kapitolu FAÜST. Album končí v podobnom, (tak trochu Voivodovskom?) štýle, v akom začal. U mňa teda nekončí, púšťam si ho znova.

Čo dodať na záver ... už som to naznačil, nie je tu toho veľa čo by som ešte nepočul, avšak mám pocit že FAÜST mi to podal oveľa presvedčivejšie ako mnohé podobné kapely, ktoré som v poslednom období zaznamenal. Kapela vo mne vyvolala veľa pozitívnych emócií, subjektívne možno práve preto že hrajú presne taký thrash, aký som vždy chcel počúvať. Agresívny nízko položený vokál, vysokorýchlostné tempo, megatony riffov, občas štipka punkovej anarchie, občas tučná porcia smrtiaceho kovu, a ďalšie megatony riffov. FAÜST je presne tá kapela, pri ktorej nemám pochybnosti o tom, že o budúcnosť agresívneho metalu sa netreba obávať. Gut gemacht! 

=========================================================================

FAÜST na jablkách

Interview (Mar'22): https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/03/144-faust-thrash-metal-z-prahy-odpoveda.html

Ranná Káva (Sep'21): https://jablkadaleko.blogspot.com/2021/09/rk09-citanie-po-rannej-kave-s-jendom.html

#136 Lord Belial Reviews: Obšar - Propastnyk (2024)

 

 

Obšar - Propastnyk (2024)
By Lord Belial

 

Už je to vyše pätnásť rokov, čo Ancestral Volkhes vydali fenomenálny album „Perun do vas!!!“. Kombináciou pohanského black metalu a malebných melódií so silným závanom lokálnej folkloristiky a nádherného vokálu hosťujúcej Mashi vytvorili, podľa môjho skromného názoru, jeden z najvydarenejších albumov slovenskej black metalovej histórie. Žiaľ, svojho nasledovníka sa už nedočkal, a tak potešilo aspoň minuloročné vydanie na LP u Beyond Eyes. Prečo toto spomínam, keď recenzujem úplne inú kapelu? Obšar má s Ancestral Volkhes čo to spoločné. Jednak pochádzajú z rovnakého mesta (Svidník), tiež používajú rusínsky jazyk, no čo ich spája najviac je vokalista Černorog (Ⱍ). Je teda prirodzené, že čokoľvek Obšar vytvoria, vyvolá to u mňa okamžitý záujem, a vzhľadom k tomu ako sa kapela vyvíja, musím len a len konštatovať, že na domácej scéne vyrástla ďalšia kapela svetových parametrov!

Po debutovom „R.U.N.E.“ (Rusinske Umiňa Novoj Ery) z roku 2018 a jeho skvostnom nasledovníkovi „Počornily horŷ, počornily lisŷ“ u Void Wanderer Productions práve vychádza tretí album s názvom „Propastnyk“.  Kto to vlastne je, ten Propastnyk? Samotná kapela ho definuje ako temnú bytosť, žijúcu z ľudských povier a presvedčení, zodpovednú sa všetko zlé, čo sa človeku udeje.

Je neuveriteľné a smutné zároveň sledovať, kam sa spoločnosť, resp. istá časť spoločnosti posúva v posledných rokoch. Akou pokrivenou cestou sa vydáva. Koľko absurdných tém zatieňuje racionálne zmýšľanie a dáva nabok to, čo nás ma napĺňať a posúvať dopredu. Domnievam sa, že také zlé to nikdy nebolo. Áno, ľudia aj kedysi verili čomukoľvek. Veď mali svojho Propastnyka.  Ale ako je možné, že dnes, kedy je každá záhada či prírodný zákon podložený nevyvrátiteľným vedeckým výskumom, dokážeme popierať fakty dávno overené a zjavne nepopierateľné?  Cúvame. Diletantizmus novodobých tmárov má až šokujúco veľké publikum, ich pseudovedecké názory (alebo jednoduchšie povedané, sprosté klamstvá) nadobúdajú obludné rozmery. Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, demagógia prebíja racionalitu. Autority strácajú čas a energiu obhajobou elementárnych faktov, lebo ich spochybňujú zmanipulovaní pochybovači. Je prirodzené a určite aj správne mať na rôzne veci rôzny názor, zvlášť keď máme na mysli vkus, talent, hudobný či literárny žáner, šport a podobne. Práve to robí spoločnosť pestrou. To, čo je oveľa nebezpečnejšie, je podprahové spochybňovanie tých najprirodzenejších reálií s cieľom vyvolať v istej skupine spoločnosti pocit, že pravda vlastne vôbec nemusí byť pravdou, aby sa človek dal ľahšie ovládať a zneužiť. Ľudia sa upínajú na demagógov tak ako kedysi na Propastnyka.

 

 

Album otvára Vovča hodyna krátkym akustickým introm, ktoré plynule prejde do tradičnej  blackovej sypačky decentne podporenej klávesami.  Vorožky ešte viac pridajú na intenzite a aj na melodike. Obšar na nás valí excelentný moderne znejúci black metal s prekrásnym dievčenským vokálom na konci, zimomriavky!  Niekoľko krát si ten záver vraciam späť, je to čisté a veľmi chytľavé.  Sim zym mi zvukom kláves pripomína Thyrfing z ich prvých albumov, inak perfektne nadväzuje na prvé dva songy. Toto ja nedokážem pokojne počúvať, to sa ani nedá! Obšar ma dáva do pohybu a tak ako kedysi dávno za mojich mladých krásnych čias, ďalej už počúvam v stoji ako starý headbanger. Štvrtý zásek, titulný Propastnyk, ako aj po ňom nasledujúci Krivulec pokračujú vo vysoko nasadenej latke. Úžasné tempo, nevtieravá melodika, perfektné klávesy a silné folklórne motívy. Práve tie dodávajú kapele nezameniteľnú pečať.  Obšar nepotrebuje plný kamión tradičných ľudových nástrojov na to, aby zneli tradične, tak ako mnoho ich žánrových súputníkov, ujúkajúcich a tancujúcich za zvuku heligónky, a predsa sú folklórne motívy neodškriepiteľnou súčasťou každého songu. Bravúrne! No a na konci Krivulca opäť ten nádherný dievčenský vokál...nevýslovná krása! Chmarnyk je totálny opus! Nenormálne niečo. Neustále si musím pripomínať, áno, je to slovenská kapela (pardon, rusínska, ale rusíni sú naši 😊), v Svidníku sa hrá black metal svetových kvalít, a to hovorím akože som už  čo to počul za posledných vyše tridsať rokov . Chmarnyk má v sebe toľko energie! Totálne sa opúšťam, nech aj susedia z toho niečo majú! Havranec a Opros sja dida sa nesú v znamení celého albumu a viac ako dôstojne ho uzatvárajú. Mám za sebou 40 minút prvotriedneho metalu, excelentnú oslavu rusínskej prírody, mytológie a démonológie kompletne odspievané v rusínskom jazyku.  
     
Poznám tie klišé o tretích albumoch, ako bývajú zlomové ale často nezaujímavé, lebo kapela si minie najlepšie nápady na debute a tie čo ostanú, zhltne dvojka. Možno na tom býva trocha pravdy, ale určite nie v prípade týchto rusínskych mágov. Tempo, akým sa posúvajú dopredu, je do oči bijúce, to snáď ani nie je prirodzený vývin, ale nekompromisný pochod metalovej geniality. Priznám sa, že napísanie tejto recenzie som viac krát odkladal. Zakaždým som totiž pri počúvaní albumu nadobudol pocit, že ešte som ho celý nepochopil. Že som v ňom ešte neobjavil všetko. Že ešte potrebuje svoj čas. A tak aj bolo. Pri každom ďalšom vypočutí som narazil na nový prvok, ktorý som predtým prepočul. A myslím, že ešte stále je čo objavovať! Toto ma na tom fascinuje a toto dvíha Obšar na piedestál! Folk (black) metalové kapely často okamžite zaujmú prvoplánovou chytľavosťou, čistými folklórne znejúcimi vokálmi  a zaradením rôznych ľudových nástrojov, čo znie skvele na prvé vypočutie, ale časom začne nudiť a stratí sa v nedostatku vlastných nápadov a záplave  podobných kapiel. Obšar si vystačí s tradičnými metalovými nástrojmi, klávesmi ktoré k takémuto black metalu prirodzene pasujú, vreskotom, a hlavne svojou hudobnou ekvilibristikou. Aby som príliš veľa nefilozofoval, Propastnyk je fantastický album, ktorý odporúčam každému metalovému fanatikovi.. dajte tejto kapele šancu a podporte ju, pretože si to zaslúži!

#132 Lord Belial Reviews: Ceremony of Silence - Hálios (2024)

Ceremony of Silence - Hálios (2024)

by Lord Belial

 

Slovenský death metalový underground už od raných deväťdesiatok chrlí vysoko talentované kapely, z ktorých mnohé dosiahli zaslúžené celosvetové uznanie. Prečo sa práve tomuto extrémnemu žánru u nás tak darí, je pre mňa záhadou a potešením zároveň, o to viac že ani po vyše tridsiatich rokoch  studňa nevyschla, naopak, vyrážajú z nej ďalšie nové smrtiace bandy, a stále extrémne kvalitné. Tentokrát brutal death metal s (ein bischen) blackened nádychom, banskobystrickí Ceremony of Silence. Už ich debut „Oútis“z r. 2019 zanechal silnú stopu, a že ho vydal a propagoval práve americký Willowtip Records bolo len prirodzeným vyústením precízne odvedenej práce. Neprekvapí preto, že ten istý vydavateľ prináša aj dvojku „Hálios“, ktorú po niekoľkých vypočutiach sebavedomo radím medzi top metalové albumy roka! Kapelu tvoria skúsení metaloví bardi Vilozof – Svjatogor – Neplex, známi z kapiel ako Nevaloth či Porenut (prví dvaja menovaní medzičasom upustili od používania pseudonymov). A nemôžem nespomenúť aj fakt, že o mastering sa postaral Colin Marston, okrem iného známy z Gorguts a Krallice.

Na začiatok treba priniesť obetu, a „Primaeval Sacrifice“ bez akýchkoľvek kompromisov odpáli toto beštiálne dielo takou spŕškou riffov a nápadov, až chvíľu zapochybujem, či im nejaké ostanú na zvyšok albumu. Podarilo sa jedno aj druhé, čepeľ vnikla do mäsa, kráľ prebýva v sieni smrti a toto je len jemná ochutnávka surového mäsa, ešte to bude žranica! Pradávne kúzlo rozbíja bleskom, ubíja hromom, drví smrtiacim kovom. Snažím sa spracovať ten masívny príval energie, ktorá sa mňa valí, snažím sa spracovať fakt, že nepočúvam žiadnu „s duchom doby bijúcu“ nahrávku, ale popiči old school, pochmúrne surový krvavý zárez. Hlboké vokály možno znejú trochu monotónne, ale presne také ich tam chcem mať!  Kvitujem nevtieravú melodickosť, atmosféru aj brutalitu, čo v súčte vytvára veľmi kultivované a komplexné dielo. 

 

„Serpent Slayer“ som si naložil niekoľko krát po sebe a každým ďalším sústom som objavil novú smrteľnú ingredienciu v tomto devastačnom kotle. Agresívne deathové pasáže sú popretkávané atmosférickými a výsledok je dokonale chytľavý aj dostatočne brutálny zároveň. Death metalu je dnes toľko, že sa všetok ani nedá počuť. Sú kapely, hrajúce neľudsky rýchlo a chirurgicky presne, no mnohé sa utopia v sterilite a až absurdnej vízií znieť „as kurva brutal as possible“. Potom sú také, ktoré sa  umelo snažia vytvoriť smrteľnú atmosféru tak nešikovne, že pôsobia skôr komicky ako strašidelne. A potom sú tu takí Ceremony of Silence, ktorí kombinujú obidva aspekty tak dokonale, ako keby to bola samozrejmosť. V ich prípade zjavne je.

„Moon Vessel“ je bohorovný death metal s extrémne chytľavým riffom a nečakane pokojným, až opojným záverom. Celkove Hálios ani zďaleka nie je len bezduchá rúbanica, a práve takéto skoro až melancholické nálady ho dostávajú vysoko nad šedý priemer. V podobnom duchu sa nesie štvrtý song „Eternal Return“, ktorý opúšťa death metalové klišé, ale neopúšťa ho perfektná atmosféra a svieže nápady. Na chvíľu mám pocit, že som sa ocitol na druhom konci sveta a počúvam úplne inú kapelu, ale niekde na pozadí je cítiť rukopis Ceremony of Silence. Napriek pomerne krátkej minutáži celého albumu na mňa toto atmosférické predelenie dvoch tvrdých metalových polovíc pôsobí veľmi osviežujúco.

„Light Runs Through Light“ a „Perennial Incantation“, to je už zase starý dobrý death metal, nekompromisne strhujúci, a možno trochu neobjektívne musím napísať, že je presne taký aký mi najviac lahodí. Cítim, že každý song je detailne prepracovaný, (napokon, od debutu ubehlo 5 rokov). Mám dôvod domnievať sa, že chlapi si pri tvorbe dali sakramentsky záležať a nič nepodcenili. Nenachádzam žiadne slabé miesta, žiadnu vatu, umelé naťahovanie skladieb, bezduché vsuvky, jednoducho nič čo by narušilo moju pozornosť a začalo ma nudiť. Každá pasáž je dokonale premyslená a dokonale zahratá, a aj rôzne žánrové či mimo žánrové odchýlky do seba perfektne zapadajú a vytvárajú komplexný celok tak prirodzene, ako ich dokážu vytvoriť len oddaní metaloví perfekcionisti. A ešte jedno musím spomenúť – texty. Kapela sa takmer koncepčne inšpiruje starými indoeurópskymi mýtmi, ktoré spája spoločný motív slnečného božstva. Určite stoja za pozornosť! 

Záver tohto 36 minútového opusu kráľ strávi na horách. „King in the Mountain“ je majestátne dielo! Krajina je mŕtva a neplodná, stojac medzi ruinami v srdci hôr do večného spánku upadám. Klasický valivý death metal vyústi do geniálnej (funeral) doom metalovej pasáže s ukrutnou blackovou riffovačkou na záver.

Bude toto cesta, ktorou sa kapela bude uberať? Prečo nie. Na Hálios je často počuť žánrové odchýlky a niet pochýb, že chlapov to baví, a hlavne, že to naozaj vedia. Kompozične je to neuveriteľne silný, pestrý, prepracovaný album vysokej úrovne, ktorý nebude jednoduché prekonať. Už teraz som plný očakávania, čo bude nasledovať, a aj keby to zase malo  trvať 5 rokov, ja vôbec nepochybujem o tom, že to bude veľkolepé.

Jedného dňa kráľ príde a slnko opäť vyjde.

Aby sa mi lepšie písalo, aby som vôbec dokázal písať v týchto pekelných horúčavách,  považoval som za nevyhnutné schladiť sa ľahkým perlivým Sauvignon Blanc z malokarpatského vinárstva Malé divy. Odporúčam!  

#137 Lord Belial Reviews: Samael - Blood Ritual (1992)

 

Samael - Blood Ritual (1992)
By Lord Belial

From the north, from the south, from the west, from the east
I summon you, gods of the pit, come to us, infernal legions
Satan, father of men, god of gods
Take a look at your children
Tonight, they give you their souls
Samael – Total Consecration

Napriek neodškriepiteľnej kvalite kultového Worship Him, skutočnú kvalitu ukázali Samael na svojom druhom albume Blood Ritual, trestuhodne prehliadanom v tieni debutu a tretieho opusu Ceremony of Opposites. Ovplyvnený najmä domácou legendou Celtic Frost (Hellhammer) prinášajú pomalú, okultne temnú verziu black metalu, dištancujúc sa od akýchkoľvek nepodstatných citov a zbytočných romantických vsuviek.

Po úvodnom zlovestnom recitály Epilogue album otvára Beyond the Nothingness, pomalý, ťažký,  monotónne znejúci song, plný hutných riffov a Vorphalackovho neľudského vrčania. Pochmúrna atmosféra a opakujúce sa akordy pôsobia hypnoticky a budú sprievodným javom celého tohto famózneho opusu. Ešte stále, po toľkých rokoch a toľkých vypočutiach cítim tie isté zimomriavky, ako vtedy prvý krát.

Poison Infiltration ide v šľapajach svojho predchodcu. Ťažké riffy, temný škrekot, náznak melanchólie, drsná monotónnosť, jasné poznávacie znamenie týchto neznabohov. Hoci o zúrivom tempe tu nemôže byť reč, stačia dva songy na to, aby krčné svalstvo dostalo riadne zabrať. Nemusia to vždy byť extrémne rýchle a tvrdohlavo brutálne kompozície, ktoré premasírujú naše v mladosti vytrénované krky; práve Samael našiel recept, ako znieť extrémne, ale súčasne zrozumiteľne, a to s pozoruhodnou ľahkosťou. 

 

After the Sepulture je jedným z vrcholov albumu a za mňa aj celej tvorby Samael. Opäť a znova pomalé tempo, doslova ubíjajúce a určite nezabudnuteľné riffy, zaujímavý rytmus bicích, tentokrát aj na samaelovské pomery melodický refrén a jedno zlovestné posolstvo bezbožnej duše po tom, čo telo spočinie v hrobe. Perfektná štruktúra najmä v refréne, ktorý je vygradovaný bravúrnym  gitarovým podkladom,  a Vorphov prirodzený, zrozumiteľný ale predsa extrémne agresívny rev. Samael nič nenecháva na náhodu, toto je ich poznávacie znamenie, ich pekelný kumšt. Tá monotónnosť akoby zintenzívňovala celkový dojem, halucinogénne vnímanie piesne, dostane sa do hlavy a neprestáva sa pripomínať.  

Melancholickou vybrnkávačkou začína Macabre Opereta, potom pritvrdí ale nezrýchli, celú ju sprevádza pomalý rytmus. Skladba sa postupne vyvíja, pestrými riffmi a záhrobnou atmosférou definuje dark doom metal v plnej paráde. Jedná sa o jeden z najstarších songov Samael ešte z roku 1988 a autenticky vystihuje hudobné a myšlienkové pochody kapely z ich najrannejších čias. Dokonalý chválospev na temnotu, satanský žalm, odmietnutie poslušnosti krížu, odsúdenie falošnej viery. Je veľká škoda, že od tretieho albumu sa začali od tohto zvuku čoraz viac vzďaľovať.

Po najpomalšej skladbe prichádza najrýchlejšia, titulná Blood Ritual, zahraná rýchlejšie a prepracovanejšie ako na demo verzií (kde bola spolu s Macabre Opereta). Je zrejmé, že kapela mala už v začiatkoch skvelé nápady, ale nedokázali ich naplno realizovať; bol to správny krok vdýchnuť im novú podobu, ukázať progres, zaznamenať  dve éry jednej legendy. Blood Ritual začne bicím introm a po krátkej vyhrávke  Samael prináša krvavý black metalový rituál, ktorý excelentne zakončí outrom Since the Creation s jasne vysloveným záhrobným odkazom.

 

With The Gleam Of The Torches je ďalší z vrcholov tohto zásadného albumu, jeho bolestný žalospev. Začína skutočný rituál, sme lačný po čerstvom mäse, smädný po posvätnom nápoji, túžiaci po zasľúbenej panne. Melodicky skoro heavy začiatok prejde do klasického ťažkého riffovania, ktoré sprevádza  rozhovor kňaza so zhromaždením. Skladba má autentickú atmosféru, jedinečne presvedčivú. Z hudby sa vynára temnota, nepredvídateľné zvraty, podmanivé melódie a Vorphalackove mučivé škriekanie. My sa o vás postaráme ... . 

Total Consecration je jednou z tých skladieb, ktoré vyjadrujú skutočný talent Samael. Klavírna etuda vytvára miestami depresívnu, miestami melodramatickú atmosféru a jednoznačné, jasne vyslovené posolstvo. Xytras tu odviedol skvelú prácu, nakoniec ako na celom albume. Stará sa o bicie aj klávesy, kombinujúc rôzne tematické zvuky a rafinovane vrstvené  tajomné efekty. Predposledná Bestial Devotion, koncepčne nadväzujúca na With The Gleam Of The Torches, je to očividná pocta Celtic Frost a samotnému diablu. Ťažko znejúce sekané riffy, zvláštne obskúrna melodika a atmosféra podzemia, ktorá reflektuje fakt, že krvavý rituál ešte neskončil, a ani neskončí, kým krv bude prúdiť v žilách bezbožnej pobehlice. Sláva ti, Ounis! Sláva a chvála Ounisovi! Sláva Samael!

Celé toto grandiózne arcidielo zakončí Until the Chaos. Uvedomujem si jednu zvláštnosť, ktorú som doteraz nepostrehol, a to že na celom albume absentujú klasické metalové sóla. Gitarové ekvilibristiky tu supluje mix ťažkých riffov, klávesových atmosférických intermezz a neľudsky znejúci, avšak dosť  zrozumiteľný vokál.

Čo k tomu dodať ... Blood Ritual je pozoruhodné hudobné dielo, jedinečné, nesmrteľné. Bez umelej surovosti a prvoplánovej agresivity ukazuje, aká vie byť extrémna muzika nádherná, keď sa kladie dôraz na prirodzené vyjadrenie temnoty, okultnej atmosféry, zloby a rúhania samotnou kompozíciou. Znie súčasne úhľadne aj agresívne. Zlovestne zúrivo až hrozivo, ale s iným prístupom ako ich vtedajší severoeurópsky subžánroví súputníci. Lenivé tempo, prepracované kompozície, ekvilibristické aranžmány a tajuplné melódie tvoria rituálne dark black metalové dielo, absolútnu klasiku, ktorá ani po viac ako tridsiatich rokoch nestráca na svojej unikátnosti, naopak, smelo nastavuje zrkadlo moderným metalovým žánrom. 

===============================================================

Linky: 

Lyrics: http://www.darklyrics.com/lyrics/samael/bloodritual.html